reklama

Valentínska kvapka krvi

Ráno štrnásteho februára bolo ako každé iné ráno. Vstal som z postele a šiel som rovno do kúpeľne postarať sa o seba, lebo z postele vyšiel chlapec a životu musí čeliť muž. Keď už som sa spokojne pozeral do zrkadla s pocitom,že „ hmm dnes by to teda šlo“ vybral som sa do kuchyne uvariť si kávu a zbúchať nejaké raňajky. PO vytrvalom zápase s nechutnou chuťou ovsených vločiek som sa vybral zapáliť si jednu „zdravotnú“ a potom som vyrazil čeliť osudu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ráno po príchode do nemenovanej vzdelávacej inštitúcie som si prečítal oznam, ktorý informoval o tom, že na Valentína sa ide hromadne darovať krv. Najskôr som sa zamyslel, že kedy je vlastne toho Valentína a po pohľade na displej mobilu som si uvedomil, že už celá hodina mojej nevedomosti uplynula od momentu čo som vstal z postele. Hovorím si, že to nejako napravím tak rýchlo v školskom bufete nakúpim pár najlacnejších čokolád a rozdám nejakým slečinkám. Spokojný s úspechom mojej Valentínskej misie ostať naďalej „ALFA SAMEC“ spokojne kráčam k triede. Vstúpim dnu a tam všetci spolužiaci píšu narýchlo ťaháky. Ups... preletelo mi hlavou, už som maturant už by som mohol začať so štúdiom. Nato ma čiasi ruka poklepe po ramene a hovorí mi do ucha hlasom výrastka, ktorý ešte nenašiel vo svojom hlasovom fonde cestu bojovníka tieto slová plné nádeje a víťazstva: „Kámo ideme darovať?“ Na nájdenie odpovede mi stačil kratučký okamih. „Samozrejme!“ A tak sme to s kamarátom zabalili skôr ako sme sa stihli prezuť. Ešte som svižne položil triednej na stôl nejaké „home-made“ ospravedlnenky a už som si s kľudom Angličana kráčal k miestu činu, ktoré malo byť niekde na mestskom úrade v našom mestečku. Po príchode ma zarazilo, že veľa ľudí čaká v poradí. Ako skúsený darca som nato nebol zvyknutý a celkom ma to zarazilo. Môj pôvodný plán bol prísť, povtipkovať, darovať a ísť domov na pohár tohoročného červeného kvôli doplneniu stratenej krvi a z čisto medicínskych dôvodov. Samozrejme ten padol v momente ako som sa zapísal do poradovníka na číslo 61. Dostal som dobre známy dotazník o chorobách a liečivách v ktorom som už viac menej išiel po pamäti a sem tam som pri jeho vypĺňaní utŕžil vtipnú poznámku o otázke smerom ku kamarátovi, ale dosť hlasno aby sa pobavila aj sympatická hnedovláska v tričku „červený kríž“. Počas doby čakania na odber pre krvný obraz, čo je štádium pred samotným darovaním som stretol pár starých známych tak som sa sem tam zahovoril, ale aj tak to čakanie nemalo konca kraja. Ako som opúšťal skupinku z našej školy cestou k testovaciemu odberu si ma začínali doberať rečičkami o strate vedomia a podobne, ktoré síce boli celkom namieste, keďže nemám celkom dobrý vzťah s ihlami a krvou. No moje obavy sa rozplynuli, keď mi vedúca sestra povedala, že si ma pamätá a že sa nemám čoho báť. Už som ju len upozornil, že nech to robí s láskou a zavrel som oči. Na zatajený dych kamarátov pri pohľade na moju bledú tvár a zavreté oči som zo seba vysúkal „pohoda-jazz páni“ čo vyvolalo smiech aj u pár sestričiek. Hrdinsky som prestúpil k ďalšiemu stanovisku, kde pri pohľade na môj krvný tlak a pulz sestra len závistlivo gánila na display merača. Potriasla mi rukou a vraví „Nech sa páči na stanovisko pre odber z ľavej ruky.“ Ak v mojej tvári bolo trochu farby tak tá sa určite vytratila, keď som uvidel zdravotníčku, ktorá mala na starosti stanovisko, na ktoré som sa dopracoval. Pani mohla mať tak 55 rokov, čo znamenalo preddôchodkový hlások starej mamy a otázky, ktoré by si ani policajt pri výsluchu nedovolil položiť. Samozrejme som mal isté obavy ale vravel som si, že s vekom prichádzajú aj skúsenosti a to ma trochu upokojilo. Samozrejme som slušne pozdravil a nahodil šibalský úsmev, z ktorého sa rozklepali už nejedny ženské kolená a sebavedome som si ľahol na posteľ ako mi bolo povedané. Ešte som stihol zo dva vtipy o tom, že odpadávam z krvi a mám fóbiu z ihiel, ktoré so skúsenou pani nič nerobili. Dokonca som ju stihol poprosiť, aby dala do toho vpichu lásku, že ide o moje dobré meno v miestnej spoločnosti mládeže, a že nechcem roniť slzy na verejnosti a zrazu som zacítil ženskú nehu, z ktorej mi prevrátilo oči a celý svet mi poskočil. Samozrejme, že mi to vpichla zle. Za normálnych okolnosti pol litra krvi pri darovaní môjmu organizmu trvá 5-6 minút. Dnes som po 10 minútach ukrutnej pretvárky a sebazaprenia nakoniec neronil slzy a ani nekričal bolesťou. Po tých 10tich minútach som bol schopný od bolesti akurát pekne poďakovať a dýchať zhlboka. Po minútke či dvoch som pookrial a presunul sa k stolu s občerstvením, kde už boli všetci od nás, ktorí mali časy pod 5 minút, lebo ich nenabodávala stará sadistka a začali sa plánovačky, že čo s načatým dňom. Najedli sme sa slušne sme pozdravili a už v mojej hlave malo miesto len suché, polosladké, červené vínko, ktorého pohárik mi na stratu krvi celkom učaril. S úsmevom som prišiel domov, čekol som fejsbučík a s pocitom dobrého skutku na zozname som zaspal ako batoľa. Takže drahí čitatelia, ak sa bojíte ihiel a krvi nie je to nič čo by Vám malo brániť v darcovstve. Je to úplne v pohode a zvládnu to aj také slabé kusy ako ja. Keď budete mať prvý pokus za sebou už Vás to dostane. Ten pocit, že kvôli Vášmu sebazapreniu dostane niekto šancu na druhý pokus, je na nezaplatenie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Janko "EGRESH" Seneši

Ján Seneši

Ján Seneši

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent, ktorého trápi spoločnosť.free counters Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu